Aktuality

20. 09. 2019

Rozhovory pri umení s Helmutom Bistikom

Je to snílek, večné dieťa, studnica tvorivých nápadov, veľký ľudomil,...

Čítaj viac >

14. 09. 2019

DNI ČESKEJ KULTÚRY 2019 - Program

Aj tento rok bude Múzeum Vojtecha Löfflera súčasťou podujatí organizovaných...

Čítaj viac >

SLAVOMÍR DURKAJ, VLADIMÍRA WEISS – A LOĎ PLÁVA

Múzeum Vojtecha Löfflera

 

Vernisáž: 5. júna 2019 o 17.00 hod.

Trvanie výstavy: do 23. 06. 2019

 

Múzeum Vojtecha Löfflera

 

 

 

Múzeum Vojtecha Löfflera

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slavomír Durkaj a Vladimíra Weiss sú autormi hľadajúcimi zodpovedajúci výtvarný jazyk na vyjadrenie otázok, ktoré ich trápia. Využívajú moment masového apelu a jeho chladného kalkulu v najrýdzejšej podobe, pretože chcú bojovať proti antihumánnej mašinérii jej vlastnými prostriedkami. Projekt prezentuje a podporuje mladú generáciu východoslovenských umelcov, čo je dlhodobou dramaturgiou múzea v zmysle odkazu zakladateľa Vojtecha Löfflera.

Tlačová správa:

Aktuálna výstava u Löfflera zauje ironickou nadsázkou i bizarnosťou

Výstava s názvom „Slavomír Durkaj, Vladimíra Weiss – A loď pláva“ ponúka v Múzeu Vojtecha Löfflera od 5. júna 2019 pohľad na tvorbu dvojice autorov, ktorí študovali na Fakulte umení TUKE v Ateliéri súčasného obrazu u akademického maliara Adama Szentpéteryho. Obaja sa venujú klasickému médiu maľby, ich dielo je sviežou ukážkou súdobej variabilnej maliarskej figurácie a ich maliarsky názor je založený na expresívnej realistickej forme, ironickej nadsázke, záujme o bizarné obrazové spojenia i sociálno-kritický tón.

Dielo Vladimíry Weiss je od svojich počiatkov plné opulentnej rokokovej nádhery plnej farieb, tvarov, prekvapujúcich kontrastov, zmyslovosti i zmyselnosti. Táto halucinačná obrazová mozaika je bytostne antiklasická (i keď plná odkazov na klasické umenie), postavená na barokovom princípe hojnosti, ktorý je v tomto prípade i vodítkom k interpretačným snahám. V neposlednom rade je jasným vyjadrením generačného nesúhlasu s antiestetickou koncepciou (neo)konceptualizmu.

Autorka pripomína dnešnú adoráciu konzumu, kedy je človek cielene manipulovaný k tomu, aby nakupoval aj to, čo nepotrebuje, kedy firmy zamestnávajú manažérov pracujúcich na zvýšení závislosti klientov na nejakom tovare, značke, sociálnej sieti. Obrazy síce pútajú pozornosť svojou zábavnosťou, vizuálnou atraktivitou a zámerným rozptylom pozornosti, ktorý tak blahodarne pôsobí na dušu nenáročného diváka či kúpychtivého človeka (alebo oboch naraz), ide tu však o boj proti kapitalistickej mašinérii jej vlastnými prostriedkami.

Toto obdobie autorkinej tvorby v roku 2018 dramaticky končí zameraním pozornosti na kompozičnú kvalitu, klasickú vyváženosť obrazových prvkov, zmyslom pre minimalizmus a dôrazom na motív športu a slnenia. Nejde však o oslavu hedonizmu – v čiernych tieňoch sa ukrýva nelichotivá latentná symbolika. Sýte a svieže farby majú akvarelovú kvalitu, na druhej strane je tu znepokojujúci prvok vo forme prerušenia plynulosti maľby, vzniká dojem ošúchanosti či opotrebovanosti, maľba je akoby zodraná na jutové plátno. Šport neodkazuje len ku kultu tela a telesnosti, funguje tiež ako metafora súťaživosti a teda i nemilosrdnej džungle spoločnosti. Tenisti zachytení z nadhľadu sú ako noty zapísané do notovej osnovy, neznámej hudobnej partitúry. Sú to kompozície plné harmónie alebo znepokojivé svedectvo o manipulácii jednotlivcom i spoločnosťou?

Slavomíra Durkaja zaujímajú problémy ekológie a vojnových konfliktov, ktoré sú masovým spravodajstvom často marginalizované alebo fakty zámerne prekrúcané. Autor na absurditu sebadeštrukcie reaguje absurditou prevzatou z komerčnej kultúry alebo využitím surrealistického automatizmu vízie. V jeho diele platí – keďže zlo sleduje absurdné ciele, je možné naň reagovať jedine absurditou. Vojak vystupuje z hromady cukríkov, kozmonauti pasú kravy. Infantilné ikony západnej subkultúry (víly, disneyovské figúrky, Santa Klaus) sa objavujú na neočakávaných miestach. Usmievavé tváre na pozadí neidentifikovateľnej civilizačnej hrozby sú súčasťou akejsi „radostnej apokalypsy“, o ktorej podala svedectvo americká fotografka Diane Arbusová. Tá spomína: „Raz sa mi snívalo, že som na nádhernej zaoceánskej lodi, celej bielej, s pozláteným rokokovým zariadením, nazdobenej ako svadobný koláč. Ľudia pili a hrali karty. Vedela som, že loď horí a že sa pomaly potápame. Oni to vedeli tiež, ale boli veľmi veselí, tancovali, spievali a bozkávali sa. Nebolo žiadnej nádeje.“

Ľudstvo – no filozofi a umelci zvlášť – oddávna hľadajú tajomný zmysel vecí. O diele oboch vystavujúcich umelcov to platí bezozvyšku, preto i názov tejto výstavy siaha po filme Federica Felliniho A loď pláva. Ani tam nie je jasná ani destinácia, ani skutočný zmysel cesty. Na záver musím pripomenúť, že táto výstava nie je temná, lebo ponúka i skutočný zážitok a uspokojenie zo samotných maliarskych kvalít.

Jozef Ridilla, kurátor

Múzeum Vojtecha Löfflera

Späť na zoznam článkov

©2019 Múzeum Vojtecha Löfflera | Všeobecné vyhlásenie | Design by SIXNET