Tri krajiny - Denisa Dováľová, Leonard Lelák, Monika Vrancová

Tri krajiny

Denisa Dováľová, Leonard Lelák, Monika Vrancová

Výstava „Tri krajiny“, predstavuje aktuálne podoby výtvarnej tvorby mladej trojice autorov, Denisy Dováľovej, Leonarda Leláka a Moniky Vrancovej. Zároveň je sondou do súčasnej podoby jednej z najfrekventovanejších tém dejín umenia, v minulosti stvárňovanej predovšetkým v maľbe. Pri letmom pohľade iba na slovenskú maliarsku scénu, ostatných rokov a v súčasnosti, v nej nachádzame zintenzívňujúce sa reflexie meniacich sa hodnôt v spoločnosti. Výraz diel, význam a poňatie témy krajina sa oproti minulosti značne zmenil a už nepredstavuje krajinu „romantických, malebných lesných zákutí, plných kypiacej zelene“. Autori ako Erik Šille či Slavomír Durkaj sporadicky komponujú krajinné scenérie pre vyslovenie kritického názoru na páčivé spoločensko-politické témy. Rastislav Podoba v prácach ako Sawdust, 2018, kriticky reaguje na súčasný stav v lesnom hospodárstve. Premeny v žánri slovenskej krajiny predstavila už v roku 2014 výstava Dve krajiny, obraz Slovenska, 19. storočie x súčasnosť, v Slovenskej národnej galérii. Súčasťou výberu nebolo iba médium maľby, ale napríklad aj fotografia (Michal Kern, Záznamy akcií v Suchej jaskyni, 1991), alebo iné média (Svätopluk Mikyta, Antikryštály, 2004–2013). Výstava „Tri krajiny“ sa nesnaží nadviazať alebo dopĺňať výber realizovaný pre spomínanú výstavu, ale reaguje na súčasný stav a povedomie o potrebe zmeny v zmýšľaní o krajine.

Predmetná téma je aktuálna a veľmi frekventovaná, v posledných dňoch hlavne v spojitosti s nekontrolovanou ťažbou dreva (nielen na Slovensku), rapídnym úbytkom lesných biotopov a výrazným zvyšovaním teplôt ovzdušia v mestskom prostredí a to aj vplyvom neúmerného úbytku zelených plôch v husto zastavaných aglomeráciách.

Vybraná trojica mladých autorov, však nepracuje s primárne kritickým pohľadom, ale na základe poznaného reálneho stavu vytvára príbehy, inscenuje fiktívnu, alebo predpovedá možnú, budúcu podobu krajiny a života v nej. Ich práca tak má skôr naratívny charakter.

V maľbách Mgr. art. Denisy Dováľovej (1991, Lučenec), absolventky Technickej univerzity v Košiciach, ateliéru súčasného obrazu doc. Adama Szentpéteryho, nachádzame konotácie s konštruktivizmom či geometrickou abstrakciou, ale aj expresívnym maliarskym gestom. Svoje krajiny mestského typu, plné veľkej architektúry, ťažkého priemyslu a strojov, postupne zbavuje bezútešnosti a štylizuje ich do akýchsi farebných geometrických detských ihrísk. Ľudskú aktivitu, v jej prípade bezhlavú urbanizáciu, produkujúcu malometrážne obytné priestory, so súbežným hromadením motorových prepravných prostriedkov, stvárňuje v protiklade s realitou a jej následkami, ako nevinnú detskú hru.

Leonard Lelák (1995, Prešov), študent Ateliéru slobodnej kreativity 3D, Fakulty umení TU v Košiciach (2013), stvárňuje krajiny v priestore, stávajúce sa farebnou skrumážou priestorových foriem, síce organických, no vyprodukovaných umelo, človekom. Kladie tu do vedľa seba princíp kolobehu života v prírode, kde dochádza k prirodzenej obnove a výmene odumretých buniek za nové a teda vzniku nového života na mieste starého, a krátky, odpad produkujúci život predmetov stvorených človekom. Vytvára tak nové, fiktívne, hybridné formy života, tvorené súčasne prírodnými i umelými elementmi.

Temné, imaginatívne a abstrahujúce krajiny Mgr. art. Moniky Vrancovej (1985, Košice) absolventky Fakulty umení TU v Košiciach (2012, prof. R. Sikora, prof. P. Rónai), sú formálne očistené od estetiky krajinných idýl a stvárnení panenskej prírody. Pokračuje v nich redukcií vrstiev obrazu „temného lesa“, a prostredníctvom neustále sa opakujúceho motívu štylizovanej ľudskej lebky znova otvára tému „Memento mori“ (pamätaj na smrť), tentokrát v ekologickom kontexte možného definitívneho ukončenia existencie človeka. Vytvára tak krajinu, kde je lebka už jedinou pripomienkou niekdajšej existencie človeka.

Kurátor výstavy: Mgr. Michal Štofa